Legendy o ňom poznal takmer každý, kto do tejto oblasti prišiel. A hoci nikto celkom presne nevedel, či je z toho aspoň časť pravda, alebo nie, každý cestou do onoho kopca akosi tŕpol. Na jednej strane strachom zo Strašcu a jeho reakcií na “votrelca”, na druhej strane neskutočnou túžbou zhliadnuť ho aspoň z diaľky. Kráčal som na kosť zamrznutým blatom a skrehnuté listy sa mi kde-tu drvili pod nohami. Zamýšľal som sa nad nosením dreva do chaty a nad kúrením vlhkými polenami a ešte som ani len netušil, čo všetko ma ten víkend čaká a vtom sa to stalo.
Stúpal som do strmého kopca a naokolo už svoje siete rozprestierala studená noc. Z oblohy začali nesmelo vykukovať prvé hviezdy a akoby postupne stišoval aj potok, čo tiekol pod kopcom. Tep som si cítil až na spánkových kostiach a studený vietor mi rozbíjal skrehnuté pery.
Myšlienky na vnútro chaty a na zimu, ktorú odtiaľ budem musieť vyhnať, kým príde príjemné teplo, mi dokonale zapĺňali myseľ a kopec sa pod nohami míňal akosi sám od seba. Akoby každým krokom bolo vôkol mňa menej a menej svetla a zvuky okolia sa čoraz viac obmedzovali na šušťanie
mojej vetrovky a šum rozdrveného lístia pod nohami. A zo všetkého najviac som počul vlastný dych.
Studený a riedky vzduch mi spred nosa odvieval vánok miestami sa meniaci v nárazy mrazivého vetra. Pred vrcholom kopca sa z tmy vynárali prvé opustené domky. Každý z nich by vedel rozprávať tie svoje príbehy z mnohých zím, azda oveľa ukrutnejších a trvácnejších, ako bola v onen večer. A, ktovie, možno by každý z nich vedel porozprávať aj svoju legendu o Strašcovi, ktorého som sa sem vybral hľadať navzdory odporúčaní všetkých, ktorí sem opäť po rokoch radšej prestali chodiť tráviť voľné chvíle. Báli sa.
Tu do rána zmizli vtáčence z búdky, tam zasa v noci bolo počuť čudesné kvílenie a v to ráno vraj vtáctvo nebeské nehlásilo príchod nového dňa. To nepríjemné ticho stačilo ako posledný úder na klinec truhly, v ktorej opäť raz pochovali všetko, čo tu ľudia nachádzali. Pokoj nedotknutej prírody, bezpečie objatia okolitých hôr a slobodu, slobodu, čo ju bolo cítiť v každom nádychu. To všetko sa kamsi vytratilo presne tak, ako pred mnohými rokmi, keď osadu začali vlky obliehať a začalo sa v nej ťažšie žiť, ako dovtedy.
Už sa ľudia z osady začali sťahovať dolu do dediny, keď zrazu ktosi Strašcu videl prvý raz a vlky tiahli si ďalej svojou cestou. Odkiaľ presne Strašca prvý krát prišiel, čo s vlkmi spravil a prečo sa každý akosi bál ďalej tu zostať, keď ho na vlastné oči uvidel, to sú všetko suroviny oných legiend, čo by každý z domkov v osade vedel osve rozprávať.
Čím som bol bližšie ku chate, v hlave mi stále hlbšie vírila myšlienka, že zbierať drevo budem musieť ísť až ráno, pre istotu. Motať sa v čiernej noci po hore, keď sa povráva, že sa v nej potuluje Strašca, nie je dobrý nápad. A hoci sa to len povráva, nebolo mi to jedno a rozhodol som sa, že nebudem riskovať. Nejaké drevo bude určite aj v chate a na zahriatie do rána určite vydrží.
Zrazu som zastal a zatajil som dych. Tep mi silnel a po chrbte mi prebehol mráz. Len kúsok odo mňa sa v tme čosi pohlo. Nevedel som, či to bolo dostatočne veľké na to, aby to mohol byť Strašca. Nikto presne nevedel, aký je Strašca veľký, lebo tí, čo ho videli, nechceli viac o tom hovoriť a tí, čo ho nevideli, len hádali. A tiež nikto nikdy nezistil, kde Strašca býva, takže som mohol pokojne, ani nevedno ako, narušiť jeho súkromie. Stál som na mieste a hoci som vedel, že sa musím pohnúť a odísť čo najtichšie a najrýchlejšie preč, nohy som mal ako prikované k zemi a srdce mi búšilo na poplach. Aj zimu, čo bola, som zrazu necítil začalo mi byť poriadne teplo.
A vtedy sa stalo to, čo možno nikto pred tým nezažil. To, čo sa pohlo v šumine vedľa chodníka, odtiaľ vybehlo rovno popred mňa a rýchlo to bežalo na hrebeň kopca, popri ktorom neďaleko viedol chodník, po ktorom som kráčal. Možno chtiac, možno nechtiac ma to zvalilo na zem a bežalo do kopca.
Pozeral som na kopec, či nerozoznám aspoň siuletu toho, čo ma zvalilo na zem, no márne. Aj som zbadal čosi v tme mesačného svitu, no nevedel som rozoznať ani tvar, ani veľkosť. Či to teda bol Strašca, alebo len dáky zver, nevedno, môžeme sa iba domnievať.
Postavil som sa zo studenej zeme a pobral som sa ďalej. Po chvíli som znovu začal dýchať a o minútku, či dve, mi aj srdce začalo biť.
Vchádzal som rozrušený a znepokojený do dvora malej chaty, čo bola celkom pod horou, až sa konáre prvých stromov skláňali k jej ubolenej streche. Otáčal som kľúčom, keď tu zrazu šum; kúsok od chaty, pod prístreškom, kde bývalo nanosené drevo…
Nechal som kľúč vo dverách a pomaly som sa plížil ku miestu, z ktorého som počul šum. Za mnou čosi štrnglo. To kľúče vypadli z kľúčovej dierky z dverí. Obzrel som sa a vtom od drevárne čosi veľmi rýchlo vybehlo. Strhol som sa a skočil som dozadu, až som zakopol a padol som až k múru pod schodmi. V tme som len matne videl, ako čosi vybehlo od drevárne, preskočilo plot a bežalo smerom k hore. Rýchlo som sa teda pozbieral aj ja a utekal som rovnakým smerom. Srdce mi búšilo a rýchlo som dýchal; studený vzduch mi trhal hrdlo ako brúsny papier.
Utekal som z celej sily do kopca v ťažkých topánkach a zimnej vetrovke, lebo som vedel, že toto je jediná šanca vidieť Strašcu. Musel to byť on, inak by nebežal tak ďaleko a nechal by sa uvidieť aspoň na moment. Bežal som ako o dušu a snažil som sa bežať čo najtichšie, aby som počul, kadiaľ predo mnou v tme uteká Strašca. Už sa mi začala točiť hlava a nevládal som bežať ďalej, keď som pomedzi posledné stromy uvidel holý vrch kopca a v jeho strede odlomený peň vyvaleného stromu tieniaci cez mesiac, čo sa ako velikánska zlatá platňa pomaly dvíhal spoza kopca na hviezdnatú oblohu. Dobehol som k posledným stromom tesne pod vrchom kopca, tam som sa prikrčil a žmúril som po holom vrchu. A tam sa zrazu zjavil.
So zatajeným dychom som sledoval, ako v celej svojej kráse dobehol Strašca k pňu a vyhupol naň. Tam zostal stáť a hrdo si obzeral okolie osvetlené mesačným splnom.
Po kratučkej chvíli zoskočil z pňa a stratil sa v tme. Zadýchaný a uzimený vrátil som sa do chaty a vlhké triesky v kachliach som zapálil poslednou zápalkou.
